Melónová historka

Želal som si len jedno. Padnúť do postele a zatvoriť oči. Ten deň bol nekonečný, únavný a otravný najmä tým posedením po pracovnej dobe. Musel som sa dosť premáhať, aby som vydržal. Starý sa asi dobre cítil vo svojej dôležitosti, ktorá mu bola prejavená a môj šéf s ním posedával ako starý lišiak. A to so mnou chcel dnes hovoriť, niečo zaujímavé prejednať.
Napadlo mi, ako sa asi musia cítiť doma , keď im je dobre na tomto nudnom mieste a nechce sa im preč. No mňa to ťahalo domov. Veľmi.

Bol som už uťahaný, ba vyžmýkaný a vedel som, že doma sa so svojou kondičkou môžem dať vypchať, že len padnem mŕtvy do postele, kvôli antibiotikám som nesmel a ani nemal chuť nasávať, ani vymýšľať zábavné kecy pre svoje kolegyne alebo viesť nudné kecy s kolegami. Vari nemá človek právo na oddych po pracovnej dobe? Aj tak to s prácou dosť často preháňam. Uvedomil si to aj šéf a vraj dostanem posilu. Pravdepodobne toto má byť tá zujímavosť. Aspoň podľa toho, čo som vytiahol z jeho sekretárky.

Šiel som k sebe a pobalil si veci do kufríka, aby som potom rýchlejšie vypadol. Magicky ma priťahovala pohovka. Na spanie pre mňa trocha malá, ale krátky odpočinok poskytne. Slastný pocit uvoľnenia chrbtice som si príliš dlho neuvedomoval, asi som zaspal vo chvíli.

Počul som akési zvuky. Čudne som si uvedomoval, že prichádzajú zvonka, že ma rušia a nechcel som ich počuť, nechcel som sa prebrať. Asi som sa tomu nejakú chvíľu bránil, ale potom ma v tom polospánku prepadol zvláštny strach, že som niekde zatvorený a nedostanem sa domov. Otvoril som oči už s plným vedomím, ale moje ubolené telo brániace sa angíne, sa nechcelo pohnúť. Vnímal som, tie zvuky boli kúsok odo mňa. Bola tma a riadne som si neuvedomoval, kam mám siahnuť za lampou. Hľadel som tam, odkiaľ prichádzali zvuky.
A bál som sa pohnúť. Nešlo o strach v pravom zmysle, ale o nepríjemný pocit, že som sa nechtiac stal svedkom niečich intímností na pracovisku. Bolo by fajn stať sa neviditeľným.

-Prečo si, do riti, vybrali práve moju miestnosť a ako sa sem dostali? -
Až potom mi napadlo, že som asi nechal pootvorené dvere do sekretárkinej miestnosti , keď som si prišiel pobaliť kufrík. Nechcel som sa dozvedieť, kto sú tí dvaja nažhavení sexoši. Niekedy je lepšie nevedieť. No na druhej strane, ja som tu v práve, je to moja miestnosť, tak by som sa nemal ošívať vyhodiť ich. Otvoril som oči. Trápnosť situácie bola príčinou mojich pochybností, či tých bláznov vyduriť alebo tváriť sa ako mŕtvy chrobák. Zažmúril som.

Rozhodol som sa, že to ukončím potme. Otvoril som oči, nadýchol som sa a v záblesku lúča svetla z ulice som zazrel veľké biele prsia, tmavé vlasy a "vyšívajúceho" kolegu. Zakašľal som. Ona stuhla, ale on nevnímal. Zahrešil som. Nahlas. Akože čo sa to deje, a ako som mohol zaspať? Potme. Ona zajačala, on tiež zľaknutý, napochytro po zrážke s dverami vybehli von.

-Nech len neprídu k úrazu v tom zhone - napadlo mi.
A nebolo mi to ani smiešne. Aspoň nie vtedy.
Občas mi je smiešno, dorehotu, keď ju stretnem na chodbe. Viem, že je to ona, lebo v širokom okolí sa pred žiadnou inou babou nehojdajú melóny. Po kolegovi nepátram, lebo nechcem to vedieť. I keď voči nej to je asi nespravodlivé. Ale za to ja nemôžem. To poznávacie znamenie je veľmi nápadné.
A myslím si, že ona si myslí alebo aspoň tuší, že ja si myslím, že ...

Ale kto ho vie? Možno ten kŕč v tvári má pre niečo iné. V babách sa človek nikdy dosť nevyzná.

..ja mu dám "mařenie"..!

Palice som jej vybral ja. Rozčuľovalo ma trocha, že sama vyberala podľa ceny. Navyše predsa aj doma by sme to boli platili už v eurách a možno u nás by stáli ešte viac. Nik tak nezdiera Slovákov ako Slováci samotní. Vybral som jej Karaty, čo mali takú zmenšenú rukoväť, také akurát pre ňu. Boli to fajn dámske palice. Aj to, že bola tá rukoväť gumovo chrómová, aj košíček bol fajn, výškovo akurát. Aj by ma mohla nimi vybiť, keby chcela :) a nič by sa im nestalo :)) presviedčal som ju. Staré sme vyhodili.

Veľmi sme sa tešili. Boli sme spokojní, páčilo sa nám ubytko, na svahu, služby, krajina a tiež cesty. Čo sme si zaplatili, to sme mali. Nie ako u nás, kde sa snažia hostí predovšetkým ošklbať. (Babočkin oco má pravdu, že u nás tých niekoľko desaťročí totality spôsobilo nenávratné škody hlavne na ľuďoch. Páni podnikatelia v turistickom ruchu by tiež mali prísť na lyžovačku do susedov, aby videli, aby odkukali správanie k hosťom).
Neexistovali neupravené svahy, hodinové čakanie na vlek, nekonečné čakanie v reštaurácii a nechutné prekvapenie v tanieri, alebo prekvapenie v posteli v podobe malých neodbytných zvieratiek. Ale aj tak. Prekvapenie prišlo.

Keby som sa chcel nenápadne zoznámiť s cudzou babou, ktorú som videl na svahu, tak by som to urobil úplne rovnako ako ten fičúr z Poľska. Nie je nič jednoduchšieho ako narafičiť si "zrážku s ňou" niekde poniže, aby sme sa neprizabili. Potom samozrejme ospravedlnenie, sebaobviňovanie, že som jej spôsobil újmu a už by ma sama presviedčala, že to sa môže stať hocikomu, a už by jej nebolo vôbec čudné ani drzé, že neznáme dievča pozývam do kaviarne, do reštaurácie, akože v snahe zmierniť nehodu. Práve naopak. Keby som to dobre hral, usilovala by sa presvedčiť ma, že sa nemám pre ten incident trápiť a bola by maximáln priateľská a milá. Jednoduché a priehľadné.

Tak nejak takto si to vymyslel i Kristínychtivý Poliak. Podrazil ju na lyžiach, potom skúmal, či je celá a dvíhal ju hore. Kamoši poblíž mu robili opičky a Kristíne hneď napadlo, či to nebola habaďúra. Poliak mlel po svojom v domnení, alebo podľa úslovia, že Slovania si rozumejú. No ona mu veľmi nerozumela. Tá reč jej pripadá ako šušľanie. Povedala mu niečo anglicky, chlapec skúšal, ale veľa toho z angličtiny v škole nepochytil. Lámal vraj síce nemčinu, ale ani to mu nešlo.

Kristína sa oprášila, dala mu po paprčiach, keď sa tiež chcel podieľať na jej oprašovaní, skontrolovala svoje veci a schytila palice, aby ich neukradli :). Príliš sa už napočúvala od rodičov i odo mňa :) a tak Poliaka a jeho spoločnosť odhadla ako vreckárov, zlodejov. Keďže Poliak sa jej nevedel zrozumiteľne prihovoriť, nemohol ju vyviesť z omylu a ani zvádzať a z plánov nutne zišlo.

Ja som sa objavil chvíľu potom, takpovediac "post festum". Našiel som ju pri vleku. Čakala ma. Zdala sa mi akási primrznutá a cítil som, že niečo je zle. Nič nepovedala, ale to poznám. Keď jej nie je do reči, žiadne vypytovanie, žiadne pátranie po dôvodoch. O nejakú chvíľu to pominie a rozhovorí sa sama.

Po ďalšej runde sme to zabalili a išli na čaj. Ona si išla sadnúť a ja som vpredu chcel objednať nejakú lákavú maškrtu. Tlačili sme sa tam viacerí a niektorí boli celkom hluční, bavili sa o babách, ako inak? Aspoň výraz "dziefčatko" sa nemohol týkať iného. Aj "slične" som rozumel asi správne. Objednal som a šiel za Ki. Potom som zaregistroval tie letmé pohľady od ich stola. Stále boli hluční a stále tie pohľady. Všimla si to i ona. Vtedy mi povedala o príhode.

Dal som si to dokopy raz dva. Nechcel som jej tam vysvetľovať tie blbé mužské finty. Bude lepšie inokedy. V podstate som bol rád, že ten "poľovník" jej neublížil, nič sa nestalo a náladu jej predsa vylepším ja. A bolo to memento. "Stráž si viac svoj poklad!"

Keď sme odchádzali, trpáčisko polohlasno "zašušľal" v svojom rodnom jazyku, ako mu huba narástla
-piekna jak mařenie- a aj keď som nevedel, čo je to mařenie, či nadáva alebo nie, otočil som sa, urobil tie tri kroky späť k nemu a prskol mu do ksichtu so škodoradostným úškrnom
- Treba sa učiť cudzie jazyky.- a tou gumovou rukoväťou Kikinej Karatky som ho trochu ťukol do gebule. Nechtiac (ak mi veríte:))

Vianoce podľa Babôčky

Tieto Vianoce si zapamätám. Boli naozaj veselé, no s trochou smútku, ale šťastné zároveň. Ten pocit, alebo skôr podobný vianočný pocit som mával ako decko, keď ešte žil otec a mama nedostávala služby počas sviatkov. A vtedy samozrejme bol doma i brat.

Mal som rád, keď sme sa večer vracali z klziska a v našom dome sa svietilo. Bolo zrejmé, že doma je aspoň jeden z rodičov, že tam je teplo a domácky, že tam na nás myslia, že na nás čakajú, že sa hneď zvítame a budeme radi. Spolu doma.
Vošli sme dnu a hneď bolo teplo, v nose pošteklila vôňa nejakého jedla alebo nejakej dobroty, ktorú chystala mama na Vianoce. Ledva sme sa vyzliekli a umyli a už sme opreteky utekali do kuchyne bágrovať. A nasávať všetky tie domáce vône, ktoré neviem ani ako sa všetky volajú. Ak bola večera už pripravená, pomáhali sme prestierať, ak nebola, netrpezlivo sme nazízali pod pokrievky. Mama sa vždy smiala, že naše žalúdky nemajú dno a keď niekedy varil otec, bol natešený a pyšný ako nám chutil jeho experiment.
Aj debaty s otcom som mal veľmi rád. Niekedy sa pridala aj mama a starší brat. Hmm, kde len tie časy sú?

Všetko som to mal rád len tak neuvedomene, intuitívne. Keď sme s bratom dospeli, tak sme zrejme nejako osprosteli, pretože tým intuitívnostiam sme prestali prikladať význam a pripisovali sme ho iným veciam. Stratila sa tá zvláštna chvejivá radosť z očakávania Vianoc a to, že doma na nás čakajú, sa stalo skôr ťarchou ako milým pocitom. Snažili sme sa vypadnúť niekam von za kamošmi, von za babami, niekam za dobrodružstvom, niekam kde je psina. Pár rokov.

Potom ma to prešlo, keď zomrel otec. Bol koniec jesene, vianoce na obzore a mal som nulovú hladinu humoru. Spomínali sme na neho, na všetky tie predchádzajúce vianoce, ako sme ich trávievali spolu. A zatúžil som byť znova malý. Vybavila sa mi naša vysvietená kuchyňa a dva chrbáty. Naľavo mama ukladala na plech nejaké cesto a pri sporáku pospevujúci otec miešal guláš.

Otec zomrel, brat odišiel do USA a strápená mama sa prestala brániť službám cez sviatky, alebo ich možno brala preto, aby menej cítila otcovu neprítomnosť doma, súdiac, že ja aj tak budem s kamošmi alebo .. Neviem, ako to brala, ale nechávala sa pohlcovať svojou prácou. Nemohol som jej nič vytýkať. Bol som predsa už dospelý, bol som rád, že neostala po otcovej smrti apatická. Boli však dni, že som sa cítil stratený a sám. Náš dom mával tmavé okná, keď som prichádzal. V kuchyni neštrngotali riady, nešírili sa z nej príjemné vône a nikto ma nevolal večerať. Keď mama trčala v nemocnici a nebolo nič uvarené, "varil" som ja. Môj repertoár to boli párky, sáčkové polievky, vajcia natvrdo, namäkko nikdy, lebo vždy som ich prevaril a na spestrenie nejaké zmrazené mamino jedlo alebo od babky.

Neskôr sa to predsa len zlepšilo vďaka babke. Zakročila. Mamu spacifikovala a vždy na 1. sviatok vianočný sa k nám nanominovala i s tetou a s niektorou jej vnučkou. Tak sme sa časom pozbierali a akotak sme znormalizovali náš život. Snažil som sa byť s mamou, keď bola doma a musel som občas vybaviť aj nejaké veci týkajúce sa domu, čo bývala otcova záležitosť.

U mňa sa postupne začali meniť životné priority, vzťah k práci a pohľad na kamarátov a vzťahy. Ale to posledne spomenuté som si uvedomil až vtedy, keď som stretol teba. Nielen preto, že si krásna a múdra, čo nie je celkom bežná kombinácia u dievčat, ale videl som u teba celkom iný pohľad na mnoho dôležitých vecí a vlastne som o tom už kedysi písal. Miesto randenia niekde v kaviarni, alebo bare či diskotéke, si zobrala ako celkom normálne, že práve musím niečo urobiť v záhrade a dokonca si mi prišla pomôcť. Myslím, že žiadna z mojich predošlých by toho schopná nebola. Tie by boli schopné o tom akurát žartovať sediac v bare, či na teraske pred ním, popíjajúc mochitko.

Moja babka by každú z nich odkúrila, ba ešte i mňa - svojho miláčika by bola schopná vyhodiť za to, že som jej prišiel na oči s nejakou pipenou. A pritom ma babka, teta, ale často už aj mama kritizovali, vraj si nehľadám schopné dievča. Ako keby nevedeli, že je to ťažké. Nie ako kedysi. A vždy mudrovali, že správnu poznám podľa pier. Nemusela mi to hovoriť, vedel som to. Aj pekné pery, ako stvorené na bozkávanie, vedia valiť také hovadiny že bieda!

Ale pre mňa to nie je jediné kritérium, je ich oveľa viac. A keď som spoznával teba, vždy ma fascinovalo, ako dobre ich spĺňaš a čím ďalej tým viac si mi pripadala ako nadpozemský tvor, ktorého mi zoslalo Nebo. Potvrdila to i mama, keď som vás zoznámil. Hneď si na ňu zapôsobila rozhovorom, milotou a otvorenosťou, krásou a keď som jej rozprával o našom "randení" v záhrade, počas oberania jahôd, zaväzovania paradajok a polievania, tak bola nadšená, že som natrafil na taký poklad.

Ty môj poklad :) Áno, si. Hovorím to, aj keď som si ťa už ulovil a všetko je už pol roka spečatené. A si moja a len moja. Áno, si. Hovorím to, lebo si nám všetkým vyčarila ozajstnú krásnu vianočnú atmosféru. Počnúc tými predvianočnými upratovacími prípravami a výzdobou celého domu, do čoho si čiastočne zapojila i mňa (a ja som nebol proti), pokračujúc sladkastými vôňami, ktoré sa po večeroch šírili z kuchyne a nekončiac organizovaním štedrého večera až do jeho samého konca si ma príjemne prekvapovala. A viem, že i mamu.

Dych si nám obom vyrazila, keď si po obede navrhla prvý bod nášho štedrovečerného programu - návšteva. Mysleli sme, že ideme vinšovať k vašim. Aj tak bolo, ale najprv sme sa zastavili na cintoríne. Došlo mi, že tá čečinová paráda, ktorú sme včera kúpili a nevybrali z kufra, bol zámer. Že to na hrob. Za hrudnou kosťou som cítil bolesť a zároveň lásku, keď si mi podala malý medovník a druhý si zahrabávala do zeme na otcovom hrobe. Mama plakala, ale potom sa nad tým nápadom usmiala. Urobíme z toho náš rodinný zvyk? Celkom isto!

No ty si mala pre nás ešte jedno prekvapenie. Vedel som úplne presne, že pri odchode z domu bolo všade zhasnuté. Kontroloval som. A keď sme sa vrátili, svietilo sa. Bolo to trocha adrenalínové prekvápko, pretože v prvom momente nám napadli iba zlodeji. Len pohľad na tvoj kľud bol mätúci. Usmievala si sa a potom si nevydržala a smiala si sa, keď som bežal dnu, auto nechal na ulici len tak. V kuchyni som našiel babku, ako vypráža kapra a prihrieva tvoju kapustnicu.
- Tebe sa podarilo ukecať babku, aby prišla k nám na Štedrý večer? - otváral som oči a neveriacky sa opýtal
- Vari jej nebude chýbať tá jej polnočná? -
- Nebude, nebude! :) Motýlik totiž pôjde na polnočnú s ňou. A vlastne pôjdeme všetci! - zavelila a zamotýlila moja Babôčka, keď ma objala.
Mama sa rozosmiala a babka povedala významnú vetu
- Konečne ťa učlovečí to dievča. Veď už je načase! :) - čo bol folklórny prejav jej radosti :)

Predvianočná atmosféra

Vyšli sme do chladnej ulice rozhorúčení po úspešnom pracovnom jednaní. Napriek chladu ulice a počiatočnej lamentácii kolegyne, že ju z toho ostrého vzduchu bolia pľúca, vymyslela si na mňa fintu. Predsa predvianočná atmosféra Viedne je fantastická a keď už sme tu, musíme z nej načerpať a vôbec
-Máš už darčeky nakúpeneéé? -
- No jasne! Nakupoval som priebežne, aby som sa vyhol predvianocčnému stresu. Teraz mám ale problém spomenúť si, kam som ich poschovával.- priznal som sa tušiac, že kolegyňa na mňa šije búdu. K mojim zabudnutým skrýšam na darčeky len poznamenala, že sa nájdu.
- Vieš Peťko, ja rátam s tým, že nejdeme hneď teraz domov. Chcem ísť nakupovať. Nevadí ti to?-
pozerala na mňa s otáznikom a tak trochu prosebne.
Bol som v rozpakoch, ja som si naplánoval deň inak. A okrem toho som si myslel, že mamičky sa vždy ponáhľajú k svojim deťom. Ale čo ja viem, čo ak som staromódny? Nakoniec, iste to má zariadené. A keď si to zariadila, mal som jej to ja pokaziť? To sa nedalo.
- Ale nie, nevadí. Ja zatiaľ... - nestihol som dopovedať vetu, skočila mi do reči
- Ty, prečo by si niekam mal ísť zatiaľ? Poď so mnou. Prosíííím!- schytila ma za rukáv.
- Budeme nakupovať a nasávať to všetko okolo.- rozhodla matriarchálne a ja som si povedal, že ak nemôžem byť tam, kde by som chcel byť, tak potom je to jedno.
- Ty si taký zlatý! Máš to u mňa. Zíde sa mi tvoja pomoc, veď ja neviem ani ceknúť.-

Pochodili sme dosť kšeftov, neviem už kedy som to prestal rátať. Len som sa celú dobu čudoval, ako môže túto tortúru podstupovať v tých vysokánskych opätkoch. Občas sa trocha posťažovala, že ju bolia nohy a ja som si myslel, že snáď pochôdzke bude skoro koniec. No ona vždy niečo zbadala, vždy si ešte na niečo spomenula. Neustále vysvetľlovala, prečo onú vec ešte musí opáčiť, vyskúšať, kúpiť. Nebolo mi jasné, prečo mi to všetko hovorí, keď som ju takmer ani nevnímal. Možno si len trénovala, aké dôvody uvedie doma svojmu manželovi?Ale bolo mi to jedno. Nechal som ju rapotať a prestal som to vnímať.

V jednom kšefte však niečo zaujalo aj mňa. A teraz mám možno aj trocha rumenca v tvári, ale nebudem zatĺkať. Bolo to krásne spodné prádlo navlečené na nejakej umelohmotnej figuríne.
Moje oči spočinuli na tomto kúsku odevu a hneď som si v tom predstavil K voľne pohodenú v kresle a bol som rozhodnutý pre kúpu. Kolegyňu som po chvíli vymanévroval z kšeftu a pozval ju do cukrárne na kávičku a na Sacherdort. Celkom vďačne sa uvelebila na svojom mieste a dopriala oddych svojim nohám. Keď som sa ubezpečil, že jej je dobre a bude ochotná chvíľu sedieť na mieste, odskočil som späť do oného kšeftu.

Podebatoval som s predavačkou, vyviedol som ju z omylu, že by to mohlo byť pre Frau, ktorá bola v obchode so mnou pred nejakou polhodinou a tú krásnu vecičku som kúpil. Začal som mať výbornú náladu, v mysli sa mi striedali predstavy. Balíček pod stromčekom, K rozbaľuje balíček, jej údiv z darčeka, K si skúša môj darček, P ho z nej dáva dole , etc., etc. A odrazu som mal oveľa vianočnejšiu náladu a rýchlo som vošiel do cukrárne.

Kolegyňa sedela na svojom mieste, pri nej nejaké dve baby a švitorili po slovensky. Požiadal som ju ešte o chvíľu strpenia a šiel som požiadať, o zabalenie nejakých zákuskov do krabice. Prekvapím maminu a Kristinku :)
No a vtedy sa to stalo. Tie dve baby sa rozlúčili a keď boli na ulici, kolegyňa zistila, že jej chýba kabelka. Našli sme ju síce prázdnu, ale niekde na chodníku pri stene ležali doklady . Milosrdné slovenské zlodejky?!!

Nemám čas

Viem, že to nie je životne dôležitý problém, že na to snáď onedlho i zabudneš, ale mrzí ma, že som ti svojou neochotou, alebo akýmsi čudne skrytým pocitom vlastnej dôležitosti pripravil nepríjemné chvíle. Rád by som sa priznal i sám sebe a zistil, čo ma primälo k odmietnutiu. Keď na to teraz myslím, pripadám si ako tĺk. Škoda, že niektoré veci nedokážeme celkom predvídať so všetkými súvislosťami a komplexne.

Píšem tento článok, lebo ty si o tom napísala. A keďže si o tom písala, viem, že si mala nanič "okašľaný" pocit a že si bola smutná. Sklamaná.
Tak aký som vlastne ja muž? Kto to môže hodnotiť? Spomínam si, keď som sa do teba zaľúbil, ako som si predstavoval svoj život s tebou. So žiadnou inou som také myšlienky nemal. A teraz neviem. Nebabrem niečo?
Len som teoretizoval, keď som si hovoril, či predstavoval, že pri mne ti nik neublíži? Že pre teba urobím všetko, čo ti uvidím na očiach. Preto, aby si bola šťastná, že budem ústretový. Že ťa budem chápať, že sa budem zaujímať o všetko, čo s tebou súvidí, čo ťa baví, s čím budeš mať problémy... To je predsa chlapské, nie? Chcel som to tak a chcem to tak stále.

Potom nechápem svoje jednanie. Nie, nefňukám, len mi to príde čudné. Som snáď schizofrenik?
Prišla si krásna, v dobrej nálade, natešená, aké si mi pripravila prekvapenie.
Ten "prvý týpek" vo mne začal protestovať. Akýsi pracovný kŕč, ktorý ho schvátil, mu vykrútil pery opačným smerom, akým býva úsmev. Ale na mojej tvári. Aj neuróny, ktoré mohli flexibilne napomôcť, ostali akési bezradne ochrnuté a nič nevymysleli.
Ten "druhý týpek" bol ticho. Len sa na teba díval a videl sa sedieť s tebou niekde v prítmí hľadiska v pohodičke zajtrajšieho večera. Báječné!
Ten prvý bol ale v akcii. Taký pracovne rozbehnutý. Takže pohodička v čase zavalenia prácou? -dusilo ho od vybehnutého tlaku.

- To je čo za nápad? V žiadnom prípade! Mám sa snáď rozkrájať? To sa nedá inak zariadiť!-zneli vety z mojich úst. Hovoril ich on, akčný workoholik, vidiaci do tvojich predstáv nás dvoch v divadle. Takto plytvať časom, keď ho nie je nazvyš, keď treba zarezávať i doma po pracovnej dobe?
- Lístky sa dajú vrátiť! Mala si sa ma spýtať! Nepotrebujem takéto prekvapenia! - zneli moje studené odpovede na tvoje otázky. A najhoršia zo všetkých
- Nemám čas!

Došlo. Ale až post festum. Nebol by som si pred rokom pomyslel , že som schopný povedať ti také. Nemám čas!!! Otrasná, režúca veta.
Uvedomil som si to až vtedy, keď si odišla do divadla sama. Mal som ísť! To workovanie v práci a ešte doma je blbosť. Aj tak som toho veľa neurobil. Unavený a ešte z práce vynervovaný, nevedel som sa po tvojom odchode na prácu sústrediť. Pohľad mi stále blúdil k hodinám, myšlienky mi lietali krížom krážom. Od desiatej som už ani nevedel obsedieť za stolom. Až vtedy som si naplno uvedomil obsah onej vety. Povedať - Nemám čas- niekomu, kto je tvoja láska, je choré. Bieda! Aj keď nejde o život, aj keď nejde o zdravie. Ale ide o vzťahy.

Vzťahy sa budujú postupne a dlhodobo. Oná vypovedaná veta ma oslobodila od návštevy opery. Možno by ma niekedy nabudúce oslobodila od niečoho iného, k čomu nemám vrúcny vzťah, možno by sa to podarilo ešte párkrát. A rovnako je možné, že takú vetu by som zanedlho počúval i ja. A možno niekto iný by mal čas, kým ja by som doma "úradoval". A možno by som od teba raz počul povedať podobnú vetu - Nemám záujem!

Tento spôsob jesene....

Kým začnete čítať tento článok, berte na vedomie, že opäť budem písať o svojej láske, budem hovoriť o tom, aká je krásna, milá, dobrá a ako ju milujem. Ľudia asi radšej čítajú o negatívach, nepríjemnostiach a prúseroch iných ľudí, než o ich šťastí. Takže sa možno budete nudiť, a preto si kliknite na iný blog. Už som mal niekoľkokrát v diskusii pripomienky, že to preháňam. Ale uvedomte si, že tento blog je môj a ja som autor a ja si píšem o tom, čo uznám za vhodné.

Bolo už riadne po polnoci , keď som vošiel s autom do garáže. U nás všade už tma, len Rajko sa zobudil, trocha skučal a ňuchal znútra pri dverách. Privítal ma, tak som sebe aj jemu nalial shlaftrunk na dobré sny, čím sme dorazili posledný zvyšok mlieka z chladničky. Dal som si rýchlu sprchu a rovno do postele. Unavený som bol ako pes. Pes, vlastne môj kamoš Rajko sa vybral za mnou a ja som si to ani nevšimol.

V polospánku som zaregistroval zvonček a bol som brutálne naštvaný, sníval sa mi totiž úžasný film. Chcel som, aby to pokračovalo... teplý dych a jemné dotyky. Počul som však kroky, ktoré zbehli dole schodmi, otváranie dverí, potom brány... sen už nechcel pokračovať, zmizlo to.
Vstať sa mi nechcelo, po oknách stekal dážď, tak som vylihoval ďalej a nádejal sa, že znova zaspím a bude sa mi snívať niečo pekné. Mal som na to nárok po úmornej služobke.

Miesto toho sa mi niekde v zadnej časti mozgu vynorila spomienka na film s Harissonom Fordom, v ktorom pricestoval do Paríža s manželkou a kým sa v hotelovej izbe sprchoval, manželku mu uniesli akísi grázli. Celý čas venoval Harisson hľadaniu svojej ženy . Isto ju veľmi miloval. Ako ja svoju. A naskočili mi zimomriavky pri predstave, že by sa to stalo mne. Že by mi nejakí sviniari ukradli a uniesli K. Pozabíjal som ich. Zabíjal som ako bezcitný profík, ruka sa mi nezatriasla, muška ma nesklamala, zásah bol istý. Už len zistiť, kde je ten môj poklad?!

V jednej chvíli mi vstúpilo do podvedomia niečo, čo nepatrilo k mojim akčným srdnatým snovým predstavám a akosi to neodchádzalo, voňalo to krásne, môjmu prázdnemu žalúdku tá vôňa spievala serenádu. A za tým nasledoval znova zamatový dotyk, teplý dych a nežné funenie :), ktoré mi tak chýbali predtým. Tieto vnemy a potom ešte známy tichý chichot zapracovali na otvorení môjho viečka, alebo viečok, lebo vzápätí som sa prebral a začal vnímať realitu.

K položila tácňu s raňajkami a chichotala sa. Jej pobavenie mal v prvom rade na triku Rajko, ktorý sa šikovne fukol ku mne pod paplón a ňufáčikom opáčil moje chodidlo, v druhom rade i ja svojím vyoraným výrazom. Takže si sadla ku nám na posteľ a smiali sme sa všetci. Áno, Rajko sa tešil s nami, bol pojašený ako dievčatá v puberte. Hotová explózia jeho psích citov. Striedavo na nás skákal, sápal sa po K, otáčal sa na chrbát a nechal sa od nej škrabkať, túlil sa ku mne, behal hore dole a veselo kvičal, vrčal či vrnel a očká mu svietili ako baterky.
Mne museli tiež asi svietiť, lebo K sa čudovala, čo na ňu tak pozerám. Bola taká..neviem, taká svieža a krásna a cítil som jej vôňu a bolo mi fajn a radostne.

- Ten má ale energie! A ako nás má rád, však? - povedala K a otočila sa ku mne. A ja som sa uvidel v jej modravých jazierkach, pochytila ma taká túžba, taká explózia citov, taká energia do mňa vošla, že som ju schytil do náručia a bola taká príťažlivá, no samý feromón... sto hrmenných...milujem ju neskutočne. :) Zmizol nám celý okolitý svet.

Keď sme sa vrátili späť na Zem, zistili sme, že raňajky sú už paséé, že je čas obeda. Po obede začalo pršať znova, práve keď sme vymýšľali poobedný program. K navrhla nejakú vec, ale videl som, že to nemyslí vážne. Tiež som navrhol nejakú vec a ona tiež vedela, že to vôbec nemyslím naozaj. Akosi k dohode vôbec nedošlo a ani nemuselo. Jednoducho sme vedeli, že taký daždivý deň sa má prežiť v posteli.

Takže zostáva mi len dopovedať, že tento spôsob jesene sa mi páči :)

Zatváram dvere

Keď som sa vrátil z obeda, čakal ma šok. Nie môj, bol pani Betky, ale so mnou súvisel. Len čo ma zbadala, nervózne na mňa všetko vysypala. Nerozumel som, ale som zvyknutý, že ľudia takto niekedy reagujú. Na druhýkrát je to už lepšie, aj keď nie u každého. Betke pomohol frťan.

Betka ju zbadala hneď, ako vošla do chodby. Ucho mala vraj pricapené na dverách kancelárie a vystrčený zadok v rozdriapaných džínsach. Zobrala ju do svojej kancelárie, kde mala na mňa čakať, keďže sa nedala odbiť.
Usadila ju a chvíľu sa venovala práci, kým začula klopanie. Chvíľu sa sústredila len na rozhovor s návštevníkom a potom si všimla, že slečna v rozdriapaných gaťoch si dovolila vojsť do mojej kanclošky. To bol moment vytočenia. Okamžite ju odtiaľ pratala preč a začala s "prevýchovou" tej nevychovanej baby. Tá jej vraj začala drzo tvrdiť, že predsa vošla do miestnosti svojho priateľa, takže nie je na mieste vyskakovať. Pani Betku iritoval i jej postoj i tvrdenie, že je moja priateľka a dala jej to najavo. Slečna vraj urazená a všeličo tárala a vysvetľovala. Ale Betka tomu neverí.

Ten muž to vraj môže dosvedčiť. Aký muž? Nuž ten, čo prišiel, keď tamtá vyrobila škandál. Nie, jeho meno si už nepamätá. Práve kôli tomu cirkusu, inak by predsa vedela. Fakt je, že Betka má výbornú pamäť . Nakoniec si spomenula, že muž sa hrabal v svojom diári a odhodil nejaký papier.

- No tak na Colomba nemám, takže koše prehrabávať nebudem. Najmä keď výsledok je neistý a aj tak neviem, prečo mi má na tom záležať - pomyslel som si.
- A Betka, aj keď zrejme príliš zveličuje celú situáciu, je fakt super. Ako mi pomáha, chráni, aká je spoľahlivá. Bola to fakt výhra. Profesijne tú moju predošlú nahradila v plnej miere a musím povedať, že hneď od počiatku sa s ňou robilo veľmi dobre, je vždy milá a ochotná. Rozumieme si, aj keď je už z tej staršej generácie. Alebo práve preto?

Tieto myšlienky mi vírili hlavou, keď som si balil veci. Chystal som sa na ničnerobenie, lent tak do mesta, poflakovať a vybrať narodeninový darček. Mal som nadpracované kôli nehorázne nadĺženej služobke a chcel som to využiť. Do miestnosti vošla Betka, teda pani Betka, či teta Beta, ako ju niekedy volám a víťazoslávne mi ukázala žltý lepivý papierik, ktorý vyhrabala z koša. Bola tam adresa našej firmy, moje meno a telefón. No čo? Len taľafatka! Hodil som to za hlavu.

Telefón mi začal v kufríku skákať v kníhkupectve pri platení. Kým som ho stihol vybrať, stíchol. Číslo bolo neznáme. Nemal som chuť zisťovať, o koho ide. Bolo mi to jedno. Po chvíli mi zase pípla smska. Myslel som, že to moje potešenie mi ide dať návrh, ale bolo to nejaké iné opäť neznáme číslo. Text správy ma volal do kaviarne, vraj tam na mňa čakajú ešte max. pol hodiny.

Zvedavosť je pekná vlastnosť, ktorá doviedla objaviteľov k ich objavom. Ale toto nebol ten prípad. Často je to zvedavosť, ktorá ľudí dovedie do nepríjemností. Teraz rozmýšľam o tom, ako niekedy nerozmyslený skutok v minulosti má následky v budúcnosti, ako slabá chvíľa môže vyvolať mnoho ďalších iných slabých chvíľ v úplne inom čase a priestore, keď si myslíme, že nám nič nehrozí, že sme v pohode, keď je zabudnuté, vybavené atď.

Od tej kaviarne som bol len na skok, tak som sa išiel pozrieť. Nečakal som žiadne príjemné prekvapenie, takže spätne neviem pochopiť, čo ma tam ťahalo. Nepríjemné prekvapenie, alebo len nejaké vlažné prekvapenie ma predsa mali odradiť.
Sedeli tam zo dve hodiny a bolo vidieť, že čo-to ponasávali, že za ten čas sa z nich stali "starí známi".

Striaslo ma. Bol by som sa aj otočil a odišiel, ale ona ma hneď zbadala. Zrejme ju nenadchol môj kyslý úsmev, pretože sa prestala usmievať. Nebolo mi s nimi nijako príjemne a hneď som sa vyhováral na nedostatok času.
Jeho vec by sa dala celkom dobre a rýchlo vybaviť u mňa v práci. Kontakt na mňa mu dal Tomáš, s ktorým sú kolegovia. No a čo? Mám sa je preto pototo? Pre Tomáša sa nemienim viac trhať... po tom všetkom. Ale povedal som chlapovi, nech príde druhý deň hneď ráno. Urobím mu láskavosť, budem to mať hneď z krku. Zdvihol sa na odchod.

S ňou to bolo horšie. Ale tiež som sa mohol zdvihnúť a ísť. Lenže by som si pred ňou pripadal ako sviňa.
Ale teraz si pripadám ako sviňa pred K. Viem, nespáchal som teraz nič zlé, ale možno to zjatrí jej staré rany. Ja tie svoje už cítim.

Nerád spomínam na to obdobie. Okamžite sa mi vybavujú tie dni, keď som bol bez svojej lásky, jeden deň rovnaký ako druhý, samé povinnosti v práci, nijaká zábava, žiadne potešenie. Paradoxné bolo, že som si tie veci vtedy neuvedomoval a vyžíval som sa v práci a keby nie novovzniknutého problému v mojom osobnom živote, asi by som sa stal workoholikom a karieristom.

Pokúšal som sa nájsť riešenie situácie, no nešlo to. Rozčuľovalo ma to, vždy som mal predsa svoj život v svojich rukách, dokázal som si ho riadiť a odrazu nejaké strečkovanie osoby, s ktorou som si konečne vedel predstaviť svoj ďalší život a vedel som, že ona tiež.
Chcelo to niečo radikálne, nejako chlapsky sa postaviť voči takému zotročovaniu. Pomohla tomu náhoda. Povinnosti a vzdialenosť od mojej K mi mali všetko uľahčiť. Ale bolo to inak. Tá vzdialenosť mi veľmi nepomohla, len odhalila akosi moju náhle vzniknutú osamelosť.

V takom rozháranom rozpoložení som večer vyšiel do ulíc v tom vzdialenom meste a celkom "chlapsky" som sa natrúbil s nejakými dvoma babenkami, ktoré sa ku mne pridali. Incident. Ráno sa zobudíte s boľavou hlavou ako z blbého sna, ani si nepamätáte, o čom bol. A cítite len zhnusenie zo seba, zo všetkých a zo všetkého. Ale chcete chlapsky riešiť. Vytrhnúť si bolesť zo seba, hodiť ju niekam do rieky, spáliť most za tým, čo bolo. Urobíte tak v momentálnom poryve mysle, neschopný už zvažovať, len prijať niečo iné, nové, aby ste necítili to trápenie. Chlapské riešenia však nebývajú často tie najsprávnejšie. Ani to moje nebolo.Ale vedel som dávať kopačky.

Rozišiel som sa so svojou láskou. Keď niekomu zoberiete život, súdia vás a odsúdia. Keď niekomu zbabrete život, nič sa vám ani nemusí stať. Ale verím, že spravodlivosť existuje a príde skôr alebo neskôr. Ja som jej vtedy zbabral život a zbabral som ho aj sebe. Tá zlosť a nemohúcna bolesť vyriešiť naše nedorozumenie začínala opadávať, ale menila sa na niečo iné, na iný druh bolesti a nemohúcnosti. Už snáď trocha menej, ale i dnes ju cítim, keď si spomeniem na K slová, ktoré mi povedala oveľa neskôr, keď sme už zase boli spolu a dohodli sa na moratóriu spomienok.
Vravela
- Vždy som zaspávala s prosbou k Bohu, aby som sa ráno už nemusela zobudiť, aby som nemusela cítiť a myslieť. Vždy som cez deň fungovala nejako mechanicky a cítila som sa ako sama vo vesmíre. Udalosti sa diali akoby mimo mňa, nebola som to ja, kto ich prežíval.

Vedel som, že každý jej deň bol ako môj. Rovnako prázdny a boľavý, ako keby som mal v náprsnom vrecku chobotnicu, alebo sépiu, ktorá ma tlačí a vstrekuje do mňa cez odev štipľavý jed, ktorý ma pomaly otravuje, nedá dýchať, nedá spať, nedá žiť ani zomrieť. Možno to znie pateticky, ale bolo to jedno z najhorších období môjho života. Nevedel som si rady a ak sa mi náhodou nepodarilo ponoriť sa do práce, sépia so mnou robila, čo len chcela. Hlavne mi premietala farebné videá z minulosti, pri ktorých mi vstrekovala do tela štipľavý jed a ešte horšie boli videá z budúcnosti, v ktorých K objímala niekoho iného, smiala sa s iným, milovala iného. Bolo to neznesiteľné. Málokedy som sa na niečo sústredil poriadne. Nevedel som bez K existovať, takže som bol od sépie závislý. A ona, mrcha jedna, sa zvíjala slasťou kdesi vo vrecku mojej košele a smiala sa od radosti, že som jej umožnil svojou hlúposťou chňapnúť ma.

My sme sa snažili zabudnúť, vytrieť hnusné spomienky na moju blbosť, slabosť, prílišnú hrdosť!
Hodil som to do virtuality, ako mi poradila K. Zbavil som sa toho. Aj ja som si už odpustil. A už skoro aj zabudol. A zrazu že moja veľmi dobrá kamarátka, či priateľka! No to čo je?

Chcela, aby som jej našiel flek, aby som jej priamo vybavil flek u nás. Chce zamestnanie popri škole a keď zvažovala, čo by vedela robiť, tak prišla na sekretárku alebo teda asistentku. Veď s počítačom ako tak vie, takže čo iné treba?

Takže moje nervy! Svätá prostota! Alebo som skôr mal povedať "keby hlúposť nadnášala, tak už už uletíš" a škoda, že hlúposť nenadnáša a oná vychytralá babenka neuletela :( Bolo by mi to ušetrilo dosť energie, ktorú som vyplytval na vysvetľovanie, že tá práca nie je taká jednoduchá, ako si dutá hlava predstavuje, že nie som ochotný vybavovať jej priania... a vôbec..je úplne mimo.
Nie, nie .. necítim sa jej byť niečo dlžný.

I´m sorry, nebude z tej blbosti neverending story! Žiadne priateľstvo medzi nami nebolo, nebude. Žiadny most! Zbohom a zabudni! Zatváram..